Víkendy ma ničia. Po všetkých stránkach. Psychickej, finančnej i morálnej. Pondelky sú moja záchrana. Je to čas, kedy možem vydýchnuť, zabuchnúť dvere a zabudnúť. Možem nadobudnúť presvedčenie, že raz možno s úsmevom budem spomínať na tieto dni.
V sobotu sme boli v Beroune. Len tak. Pozriet medvede. Pokochať sa výhľadom z miestnej rozhľadne. Prejsť sa po vyľudnenom námestí. Najesť sa v takmer prázdnej reštaurácii. /Veď kto by aj chodil niekam, keď v teple a suchu domova može sledovať tak dlho očakávané semifinále v hokeji. Tieto veci išli mimo nás./ Daniele Steelová by sa určite vyžila v tejto "romantickej" téme. Kiežby sa dali tieto filmy a knihy prežiť reálne. Lenže nik nechcel prekročiť hranicu kamarátstva. Asi to tak má byť...Už dávno som nemal v sebe taký boj srdca a rozumu ako teraz. Viem, že akýkoľvek náznak vzťahu, by mohol zničil to krehké kamarátstvo v zárodku. A tak ostávalo len sa smiať, obdivovať a kráčať v ústrety hmlistej budúcnosti...
Kiežby som mohol povedať do tých zelenohnedých očí: "...mám ťa rád...viac ako kamarád..."
Komentáre