Ostáva mi týžden. Sedem dní. Stošesťdesiat hodín. Desaťtisícosemdesiat minút. A niečo málo cez šesťstotisíc sekúnd.
DNI, počas ktorých zatiaľ nemusím nič riešiť. Možno si premyslím stratégiu. A možno sa na to vykašlem a budem improvizovať. Veď nakoniec to je jediné, čo mi ide...
Chcel som mať obyčajnú dovolenku. Dni, kedy vypnem, schulim sa do klbka a budem zberať novú silu. Bohužiaľ už dnes viem, že mi osud nedopraje toto potešenie. V momente, ako položím nohu na rodnú hrudu, ma zavolaný taxík vytrhne zo stavu bdenia. Bojím sa sklamania. Sklamania z neúspechu. Sklamania z toho, že nebude taký, akého som si ho vysníval.
Poznáte ten pocit, ked niečo zahliadnete na chvilku, na par minút, sekúnd a potom niekolko nasledujúcich hodín, dní alebo mesiacov si objekt záujmu idealizujete. Je jedno, či sa jedná o nový oblek, šaty, topánky, knihu, film, ženu, muža... Vždy je to to isté. V hlave si vytvoríte niečo, odstránite prípadne nedostatky a vznikne dokonalý objekt.
Túžite po ňom, po nej... Neviete sa dočkať okamžiku, kedy opäť budete mať príležitost ho/ju/to zhliadnúť.
A v tomto štádiu som ja. Viem, čo môže nastať. Sú len dve možnosti. Ideál sa naplní a budem šťastný. Alebo ideál sa rozplynie v nadšení a ... a neviem...teda lepšie povedané bojím sa na to pomyslieť.
Ostáva len dúfať...
Komentáre
Ideál