Je najvyšší čas začať.
Stal sa zo mňa prasprostý realista. Koniec vidím skôr, než príde začiatok. Šance sú dávno stratené.
Prečo? Prečo ochladlo moje srdce. Vie to iba málokto...
V ten deň som si bol úplne istý, že príde odpoveď na správu, ale nestalo sa tak.
Nestalo sa tak ani na druhý deň, na tretí, štvrtý, ...
Jednoducho koniec bez konca. Otázne je, či sa dá hovoriť o začiatku. A ak, tak o začiatku čoho? Nedáva to celé zmysel. Niekto Vám pošle lásku a potom v okamihu, kedy je šanca, že to bude tá pravá, očakávaná, vysnívaná...je zrazu koniec. Tak trápne som sa nechal nachytať. Ako naivná dvanástka v módnom butiku. Sám pred sebou sa hanbím.
OK, nemohol som čakať, že na druhý, resp. tretí krát, čo sa vidíme mi padne do náruče. Ale mohol som predsa očakávať, že mi odpíše. To mi prišlo tak prirodzené.
Zatváram knihu... nedočítanú, napínavú a hneď v prvých kapitolách.Nedáva to zmysel, nie je to z môjho presvedčenia, ale nemám na výber.Autor úmyselne vynechal následujúce kapitoly. Jednoducho vložil prázdne stránky. Čitateľ, veď sa nejak s tým vyrovnaj. Nikdy som nemal takú náturu, aby som volal do vydavateľstva. Ale tentokrát som napísal. Bez odpovede. Neznášam, keď ma niekto ignoruje. Obzvlášť, keď je to človek, pre ktorého som ochotný zmeniť svoj život od základov...
Som trápna dvanástka, ktorá zisťuje, že nie sú na svete len princovia.
Na mesiac som odcestoval preč. Mimo tento svet. Zahrabal som sa prácou, priateľmi, zábavou,... Ale očakávaný výsledok sa nedostavil. Vo vlnách smiechu a zábavy môj úsmev stíchol a prešiel do smútkového módu. Vtedy prebehla myšlienka, spomienka na neho. Detail, ktorý mi ho pripomenul. Ruka, ktorá vytiahla spodnú kartu z môjho ťažko budovaného domčeka zabudnutia.
Chýbaš mi, i keď nestihli sme ani len začať. Nechcem už lásku hľadať. Aký by to malo zmysel. Niečo si vysnívať, hľadať to, nájsť to a vzdať sa toho...nieee...jednoducho budem musieť bojovať. Pokiaľ nedostanem jasné stanovisko, že nie som žiadaný. Jedine vtedy sa ukloním a odídem zo scény. Bez ovácii.
Neviem, ako začať. Napísať, zavolať...? Alebo priamo živú konfrontáciu? Neviem, či by som to ustál. Či by sa mi nevysmial do očí. Ale to nie je jeho štýl. Nie je taký. Ďalší plus... Našiel by som ich veľa.
Učinil som rozhodnutie. Napíšem mu sms s prianim k novému roku a uvidíme, čo sa bude diať. Nechám to len tak plynúť...
He, was a friend of my heart.
Milujem sentimentálne songy. Milujem cestovanie. Milujem život, pokiaľ je farebný.
.....................................................
Nenapísal som. Zabudol som na to. Je to podľa mňa dobré znamenie. Zabudnúť na všetko bude asi najlepšie riešenie. Alebo nájsť náhradu. Bude to ťažké, ale dá sa to...snáď...
Blablabla...
...kydy...
Končím so sebaľútosťou...
A začnem konečne písať zmysluplné veci...
A tak končne som sa rozhodol, že začnem písat. Bolo to dlhé obdobie ticha. Počas ktorého som vdýchol čerstvý vzduch do pľúc a tak som plný ...optimizmu...blablabla...
Komentáre
Človek nikdy nezabúda....