Snáď kráčam správne...

Stál som na chodbe a jediné na čo som sa zmohol bol pohľad na ňu a jej kabát, ktorý podnietený jesenným vetrom zvádzal s ním tichý boj. Stál som a v návale uvolnenia som pocítil prázdnotu. Len zvuk jej krokov ostal mi pre dnešné dni. Jela bola krásna žena. Vždy mi čímsi pripomínala Malenu z talianského klubového filmu. Jej dlhe čierne zvlnené vlasy, modré oči a najnovší parfém od Caroliny Herrery nútili nejedného okoloidúceho nielen k pohľadu ale i uštipačným poznámkam.

Zima si utierala za dverami nohy na rohožke. Sedel som na okne a sledoval krásu posledných slnečných dní. Moj úlet z reality prerušilo zvonenie telefónu,ktoré som už od obeda očakával. Kylie Minoque v polyfonnom prevedení hneď prezradila, že volá Jela. Bola to jej obľúbená speváčka. Na oslave narodenín mojej sestry Katy, v jednom pražskom klube, pri pesničke Slow to rozbalila, že aj Sharon Stone by sa mala čo priučit.

Otázka bola čisto formálna a tak mi nedala ani priestor na odpoveď.

“V pohode, tiež som na obed nič nejedol. Pizzeria na Anglickej?”